Evolúcia fiškálnych rád

Pred dvadsiatimi rokmi som čítal knihu s názvom Každý je inak rovnaký. Podobné motto by mohla mať aj evolúcia fiškálnych rád v poslednom období. Na konferenciách na túto tému sa vždy zdôrazňuje dôležitosť prispôsobiť základné charakteristiky „strážcov dlhu“ národným špecifikám. A to sa presne deje. Niektoré fiškálne rady majú jedného šéfa, inde viac ako desať. V jednom prípade patria pod parlament, v inej krajine sú nezávislou inštitúciou. Veľa rozdielov sa dá nájsť aj v spôsobe financovania, menovania členov alebo napríklad výšky rozpočtu. Napriek výraznej rôznorodosti, mám pocit, že ich základné úlohy sa vykryštalizovali.

Pred piatimi rokmi sa diskutovalo najmä o tom, či ich vôbec treba. V súčasnosti aj medzinárodné inštitúcie ako MMF, OECD alebo Európska komisia viac či menej otvorene nabádajú k tomu, aby krajiny zriadili svoje fiškálne rady. Konsenzus podľa mňa vznikol v dôsledku viacerých faktorov: zlyhania Paktu stability a rastu, dlhovej krízy, pretrvávajúcej informačnej asymetrie medzi voličmi a exekutívou ako aj úspešných príkladov niektorých fiškálnych rád. Situácia zašla až tak ďaleko, že viaceré legislatívne dokumenty na európskej úrovni predpokladajú vznik nezávislých fiškálnych inštitúcií („Six-Pack“, Fiscal Compact alebo návrh tzv. „Two-Pack“).

Konsenzus ekonómov a politikov o úlohách fiškálnych rád cítiť predovšetkým v štyroch oblastiach:

Monitorovanie dodržiavania fiškálnych pravidiel  aj pri vzniku RRZ som často argumentoval, že jednoduché pravidlá sa ľahko obchádzajú, kým komplexnejšie nedokáže verejnosť vyhodnotiť. Preto existujú synergie medzi radou a pravidlami. V súčasnosti to platí dvojnásobne, keďže nové európske pravidlá sú výrazne komplikovanejšie než boli pred rokmi. Na základe nového „fiškálneho kompaktu“ by nezávislé inštitúcie mali spúšťať korekčné mechanizmy alebo výnimky. Pričom platí pravidlo „rešpektuj alebo vysvetli.“ Inak povedané, vlády nebudú môcť ignorovať názory fiškálnych rád: buď si ich osvoja alebo musia verejne vysvetliť dôvody, prečo nekonajú. 

Vyhodnotenie dlhodobej udržateľnosti verejných financií – vyspelý svet rapídne starne, čo prináša neľahké výzvy pre rozpočty. Vzhľadom na to, že plánovací horizont politikov je často menej ako jeden volebný cyklus, je dobré, ak existuje inštitúcia, ktorá kvalitatívne aj kvantitatívne vyhodnotí blížiace sa nebezpečenstvo.

Vyhodnotenie makroekonomických a fiškálnych projekcií v rozpočte – Rozdelenie výdavkov alebo zmeny v daniach sú výsostne politickou otázkou, makroekonomické alebo daňové prognózy by však mali byť čisto technokratickým cvičením bez nasadenia ružových okuliarov. Nezávislé inštitúcie sú preto vhodným kandidátom na tieto predpovede (na Slovensku majú túto úlohu výbory pre makroekonomické a daňové prognózy ukotvené aj v ústavnom zákone o rozpočtovej zodpovednosti).

Analýza fiškálnych nákladov novej legislatívy – tvorcovia návrhov zákonov sú často presvedčení, že ich opatrenia prinesú významné výsledky za malé náklady. Tak pre verejnosť ako aj pre zákonodarcov je prospešné, ak pri schvaľovaní majú k dispozícii aj nezávislý pohľad. Môj osobný názor je, že tak tlak medzinárodných inštitúcií ako aj legislatívne zmeny v eurozóne zabezpečia existenciu fiškálnych rád v čoraz vyššom počte krajín. Preto môžeme očakávať, že ak vlády budú chcieť oslabiť monitoring rozpočtov, tak pravdepodobne nepôjdu cestou zrušenia týchto inštitúcií ale skôr prostredníctvom nominačného procesu, neposkytovania informácií alebo obmedzovania rozpočtov.

Zaujímavá situácia môže nastať aj vtedy, ak napríklad nejaká fiškálna rada inak vyhodnotí štrukturálne saldo ako Európska komisia. Preto aj keď obsahovo je viac menej konsenzus medzi ekonómami, z pohľadu procesov je ešte veľmi veľa otáznikov. Až po ich zodpovedaní budeme vedieť povedať, či ide o druh na vyhynutie alebo o dôležitú a trvalú súčasť nových fiškálnych rámcov vo svete.