Zápisník z Perugie

Kto by odmietol vypočuť si 40 prezentácií plných rovníc, gréckej abecedy a grafov? Musím povedať, že z ekonómov zaoberajúcich sa fiškálnou politikou len málokto. Aj preto sa mohol konať už 15. ročník úspešného workshopu o rozpočtových záležitostiach, ktoré organizuje talianska centrálna banka.
 
V tomto roku bol ústrednou témou vzťah medzi fiškálnou politikou a makroekonomickými nerovnováhami. Ako každý rok, aj teraz ma zaujali viaceré štúdie a rozhodol som sa napísať o štyroch témach, ktoré najviac rezonovali na prednáškach ako aj v „zákulisných“ diskusiách (teda z môjho subjektívneho pohľadu).
 
Prvou, a pre RRZ asi najrelevantnejšou, problematikou je hľadanie Yetiho. Reč je o štrukturálnom salde verejných financií (ukazovateľ, ktorý vykázané saldo očisťuje o vplyv hospodárskeho cyklu a jednorazové efekty). Teoreticky je to úžasná veličina, keďže jej zmena ukazuje skutočné smerovanie fiškálnej politiky. Problémy začínajú, keď ju niekto skúsi zmerať. Viaceré štúdie ukazujú, že je to viac umenie ako veda (údaje sa často menia ako aj elasticity daní na jednotlivé bázy).  Podobne ako s Yetim, každý rozpráva o štrukturálnom salde, nikto ho však nevidel a je len hmlistá predstava o tom, kde môže byť. Tieto ťažkosti však nezabránili tomu, aby sa tento ukazovateľ stal základným kameňom nového fiškálneho kompaktu. Práve preto sa viacerí ekonómovia snažia prichádzať s novými metódami, ako získať robustnejšie a presnejšie odhady štrukturálneho salda. Využitie širšieho spektra informácií – najmä z finančných cyklov – je cesta, ktorú si pri tvorbe metodiky zvolila aj RRZ. Viac o tejto téme napíšeme v samostatnom blogu.  
 
Druhá oblasť, ktorá zaujímala účastníkov konferencie, bola nová procedúra na detekovanie a korekciu makroekonomických nerovnováh (Macroeconomic Imbalance Procedure – MIP). Je to súčasť novej legislatívy prijatej v rámci revízie Paktu stability a rastu (6Pack). V stručnosti sa dá povedať, že Európska komisia sleduje 11 indikátorov (Scoreboard), či sú v norme. Medzi nimi nájdete napríklad deficit na bežnom účte, vývoj úverov alebo rast jednotkových nákladov práce. Vyhodnocuje ich oproti dopredu stanoveným limitom a môže sa rozhodnúť, či je krajina zrelá na hĺbkovú analýzu. Z nej vyplynie, či ide naozaj o makroekonomickú nerovnováhu alebo nie. Ak áno, tak krajina musí prísť s návrhom opatrení a v prípade neplnenia programu v konečnom dôsledku hrozí aj pokuta do výšky 0,1% z HDP. Analytici z ECB sa pozreli na to, čo by ukazovali indikátory, ak by boli zavedené už pred krízou. Napríklad v roku 2007 malo Slovensko viac indikátorov v nebezpečnej zóne než Grécko, Portugalsko alebo Írsko. Ich celková ex-post analýza nepotvrdila užitočnosť nastavených hraníc pre 11 indikátorov. Zároveň boli vyjadrené aj pochybnosti o efektívnosti a vynútiteľnosti nápravných opatrení, keďže pre mnohé indikátory je extrémne zložité stanovovať cieľové hodnoty. Keby som to mal zhrnúť, tak sa prevládal názor, že celá procedúra stojí na hlinených nohách a nemôžeme od nej čakať zázraky. Na druhej strane, viaceré hĺbkové analýzy by mohli byť nápomocné pri presnejšej diagnóze skutočného stavu fiškálnej politiky (ktoré som spomenul v predchádzajúcom odstavci).
 
Aká by bola konferencia o fiškálnej politike bez multiplikátorov. Je celkom zhoda medzi ekonómami, že výška multiplikátorov závisí od mnoho faktorov: fázy hospodárskeho cyklu, štruktúry opatrení, menovej politiky alebo napríklad dôvery finančných trhov. Teraz sa viacerí snažia zodpovedať otázku, či sa mení hodnota multiplikátorov v časoch výrazného znižovania zadlženosti vo verejnej alebo súkromnej sfére (deleveraging). Prvotné výsledky naznačujú, že postupná a vyvážená konsolidácia (aj príjmy aj výdavky) v týchto časoch menej škodí ekonomickému rastu ako rýchla konsolidácia len na báze výdavkových škrtov. Z príjmových opatrení sú najviac efektívne zvýšenie DPH alebo daní z majetku.
 
Intelektuálne stimulujúce bola aj diskusia ohľadom možných foriem nákazy v menovej únii. Investori do októbra 2009 väčšinou ignorovali makroekonomické indikátory pri oceňovaní štátnych dlhopisov. Potom však nastali obrovské rozdiely vo vnímaní rizikovosti jednotlivých krajín. Bol to „budíček“ (wake-up contagion) pre investorov, že by nemali zabúdať na fundamenty, alebo panika, ktorá s individuálnymi charakteristikami krajín nemá nič spoločného (pure contagion)? Výskumníci z talianskej centrálnej banky tvrdia, že skôr to prvé. Z tohto pohľadu je možno dobré, že sa bude častejšie diskutovať o fundamentoch jednotlivých krajín v rámci procedúry o makroekonomických nerovnováhach. Investori tak asi ťažšie „zaspia“ a finančné trhy budú efektívnejšie tlačiť na zodpovedné hospodárenie.     
 
Ako každý rok, príspevky budú vydané aj vo forme zborníka a budú dostupné aj na stránke talianskej centrálnej banky.