Bruselský „kanón“

V každej hre snookeru bývame svedkami zlomového momentu, keď sa ukáže, ktorému hráčovi pripadne daný frame (podobné gemu v tenise). Ide o tzv. kanón a hráč spravidla stojí pred tromi úlohami. Pomocou bielej gule musí niektorú z farebných umiestniť do diery. Samotná biela guľa musí vzápätí, po odraze od farebnej, trafiť skupinu červených gúľ, aby sa na stole vytvoril priestor pre ďalšiu hru. No a do tretice, biela guľa by mala napokon skončiť v pozícii, ktorá bude priať nasledujúcemu ťahu. Aj skúsený profesionál potrebuje dávku šťastia, aby to všetko dokázal na jeden pokus, no neraz sa dopúšťa školáckej chyby. Plánujúc konečnú pozíciu bielej gule podcení jej prvotný stret s farebnou a to, že ju treba potopiť. Spravidla nasleduje hlboký povzdych a pár krokov ku kreslu, z ktorého v úlohe štatistu sleduje, ako stôl začína čistiť jeho súper.

Hráčom snookeru sústredeným na viacero cieľov je dnes Európska komisia (EK). Cez Procedúru nadmerného deficitu – čiže akýsi bič Paktu stability a rastu – chce členské štáty vrátiť na cestu zdravých verejných financií. Zároveň – v čase, keď sú úrokové sadzby de facto na nule, bankový sektor stále chorľavý a možnosti menovej politiky pomôcť ekonomikám v recesii sú tak tiež prakticky nulové – chce reštartovať motory národného hospodárstva členských krajín. Chce tak urobiť cez mierne uvoľnenie fiškálnej uzdy a výmenou za prísľub budúcich opatrení. V neposlednom rade EK musí pamätať na fakt, že kondícii jednotlivých ekonomík – aj únie ako celku, keďže sme prepletení obchodne i finančne – by prospela vhodná koordinácia hospodárskych politík. Preto sa cez odporúčania v rámci spomínanej procedúry snaží riešiť aj problematické nerovnováhy medzi krajinami. Platí však, že Procedúra nadmerného deficitu – de facto jediný účinný nástroj v rukách Komisie – mal a má iba jeden cieľ, a to predísť nadmernému zadlžovaniu krajín.

Nedávno publikované odporúčania EK naznačujú, že bruselskí technokrati hrajú spomínaný kanón – inými slovami, snažia sa skĺbiť viacero ambícií, ale majú len jedno tágo, jednu bielu guľu a jeden pokus. A hoci ide o skúsených hráčov, riziká sú zjavné. Bola by chyba stratiť z obzoru fakt, že Procedúra nadmerného deficitu je nástroj rozpočtovej disciplíny. Zabudnúť na jeho primárny cieľ totiž znamená, že únia môže skončiť bez vytúženého rastu, bez sľúbených reforiem i bez lepšej koordinácie politík, no zato s väčšími dlhmi. To už by sa pomyselného tága chopili finančné trhy a nekompromisne začali čistiť stôl od neporiadku, ktorý spôsobila chybne rozohraná partia, teda chybné politiky v tomto prípade Bruselu.

Výsledok hry netreba ponechať len na zručnosti a šťastie bruselských úradníkov, ale pomôcť by sme im mohli lepšou výbavou. Veľa sa už povedalo o potrebe prelomiť začarovaný kruh dlhov – v bankovom sektore i vo verejnom na národnej úrovni. Je načase spoločne konať a vyčistiť európsky bankový sektor, aby mohol riadne fungovať a podporiť oživenie hospodárstva. Spoločný rozpočet EÚ by sme mali zmodernizovať pre dnešné potreby a dať mu aj explicitne stabilizačnú úlohu v čase krízy. Mohol by napríklad dôraznejšie pomáhať nezamestnaným cez podporu cezhraničnej mobility a vzdelávania, financovanie infraštruktúry, a za istých podmienok aj cez priamu finančnú dávku. Dobrá je úvaha o pôžičkovej schéme, ktorá by za jasných pravidiel – podobne ako úvery Svetovej banky – financovala dočasné náklady zásadných reforiem napríklad v oblasti dôchodkov. Tieto nástroje by EK uľahčili používanie Paktu stability a rastu na jeho prvotný účel, sprehľadnili by jej vlastné odporúčania i rozhodovanie vo fiškálnej politike. Nie je totiž v nikoho záujme rezignovať na dobré ciele a tobôž nie vedome pristupovať k životnej úrovni Európanov ako k riskantnému ťahu, počas ktorého kanón môže vypáliť úplne inak, ako sme zamýšľali.