Ako „zatepliť“ ekonomiku

Počas tohtoročných horúčav si veľa ľudí určite povzdychlo, aké dobré by bolo udržať v byte príjemnú teplotu celý rok bez ohľadu na to, či vonku praží slnko alebo fúka mrazivý vietor. Podobnému vývoju je vystavená aj ekonomika - tak ako počasie v našich zemepisných šírkach, aj ona prechádza fázami horúčav a mrazov. A aj tu platí, že by bolo dobré, aby spomínané fázy ovplyvňovali život ľudí, presnejšie ich životnú úroveň, len v nevyhnutnej miere.
 
Súkromný sektor to nedokáže zabezpečiť každému. Veľa ľudí totiž žije takpovediac od výplaty k výplate bez ohľadu na stav ekonomiky a nemôže sa spoliehať na dostatočne veľké úspory. Ťažké časy nemôže preklenúť ani pôžičkou od bánk, pretože ako sa s nadsadením vraví, banky požičajú len tomu, kto to vlastne vôbec nepotrebuje. Niektorých ľudí musí preto pred nadmerným kolísaním životnej úrovne chrániť štát. Ktoré opatrenia fungujú najlepšie? Túto otázku si vo veľmi dôkladnej a zaujímavej analýze kladú autori Alisdair McKay a Ricardo Reis.

Naši starí rodičia sa v snahe dosiahnuť znesiteľné teploty príbytkov v zime i v lete spoliehali na jednoduché stavebné finty ako hrubé steny s malými oknami či slamené strechy. Dnes máme k dispozícii sofistikované riešenia v podobe klimatizácie, automatických žalúzií či inteligentného podlahového kúrenia. Zjavná nevýhoda moderných riešení však je, že sú drahé a nie vždy fungujú podľa očakávaní.

Podobne širokú paletu predstavujú aj rozpočtové opatrenia na stabilizáciu životnej úrovne. Máme jednoduché riešenia ako dávky v nezamestnanosti a v hmotnej núdzi. Sociálne dávky dokážu účinne stabilizovať životnú úroveň domácností. Pri ich nastavení by sa však nemalo zabudnúť na heslo „pracovať sa oplatí“. V opačnom prípade si to odnesieme všetci v podobe nižšieho rastu a nižšej zamestnanosti.

Na druhej strane máme komplikované daňové systémy, ktorých podstatou je, že vyššie príjmové skupiny zaťažujú vyššími daňami. Progresívne dane tiež vyrovnávajú životnú úroveň ľudí v rôznych fázach ekonomiky. Keď panujú dobré časy, ľudia zarábajú viac a ich príjem sa aj viac zdaňuje. V zlých časoch im dane naopak klesajú. Čistý príjem ľudí tak kolíše menej. Zdanlivo bezchybná vec má však niekoľko háčikov. Ľudia, o ktorých je záujem na trhu práce, sa s kolísaním svojej životnej úrovne vedia vysporiadať sčasti tým, že raz pracujú viac a inokedy, v dobrých časoch, sa viac venujú rodine. V ich prípade je otázne, do akej miery potrebujú pomoc štátu. Naopak, najzraniteľnejšie vrstvy nezamestnaných a nízkopríjmových - keďže neplatia dane - nemajú z takejto politiky nič. Vyššie zdanenie šikovných, ktorým sa spravidla darí lepšie, navyše ochudobňuje spoločnosť ako celok, pretože im berie motiváciu tvoriť, investovať, zamestnávať.

Autori McKay a Reis odporúčajú spoliehať sa na jednoduché rozpočtové finty - správne nastavené sociálne dávky ako doplnok k úrokovej politike centrálnych bánk. Popritom je dobré, ak vlády šetria na výdavkoch v dobrých časoch a naopak, popustia uzdu v časoch zlých. Podobne ako v byte - zastrierame okná, keď vonku praží, a vpúšťame čo najviac slnečného svetla, keď mrzne.

Keď teda budete uvažovať o tom, či si dom zatepliť, alebo radšej kúpiť moderné zariadenie na reguláciu teploty, spomeňte si, že aj správny minister financií by mal riešiť podobný problém. A nielen v súvislosti s vlastným domom.

Poznámka: Blog je zhrnutím záverov výskumnej štúdie šitej na mieru ekonomike USA. Názory vyjadrené v ňom sa nie nutne zhodujú s názormi Rady pre rozpočtovú zodpovednosť alebo jej členov a nepredstavujú odporúčanie Rady pre tvorbu politiky na Slovensku.