Ako zakopať rozpočtovú sekeru (II.)

„Kráča ekonóm po lese a nájde sekeru...“ – nejako takto by sa mohol začínať zlý vtip o ekonómii. Nemal by však ďaleko od súčasnej reality. Keď sa dnes ekonóm začne túlať v lese údajov o rozpočtovom hospodárení krajín, nájde tých sekier – presnejšie povedané, rozpočtových sekier – ako húb po daždi. Toto sa prihodilo aj ekonómom OECD Borisovi Cournèdeovi, Antoinovi Goujardovi a Álvarovi Pinovi.

Ekonómovia sa môžu javiť ako nudní, no spravidla majú dobré úmysly. Ak už raz narazia na rozpočtovú sekeru, ani im nenapadne nedbalo ju zamaskovať lístím a ohroziť ďalších výletníkov, t.j. budúce generácie daňových poplatníkov. Namiesto toho porozmýšľajú, ako ju zakopať čo najhlbšie, aby náhodou neublížila dnes ani zajtra.

Zakopanie rozpočtovej sekery však nie je žiaden špás. Treba správne odhadnúť hĺbku jamy, aby pôdna erózia neskôr sekeru neodkryla. Zároveň treba nájsť vhodný nástroj na vykopanie jamy  i jej následné zahrabanie.  Práve o toto sa spomínaní autori pokúsili vo svojej štúdii zameranej na všetky krajiny OECD, vrátane Slovenska.

Vhodnú hĺbku jamy, teda potrebné konsolidačné úsilie, zadefinovali ako sumu peňazí, ktorú krajina musí ušetriť cez vyššie dane alebo nižšie výdavky – tak, aby miera zadlženosti dosiahla 60 percent produkcie hospodárstva do roku 2060.

Na vykopanie jamy možno použiť rôzne nástroje. Niekomu postačí malá motyka, iní potrebujú veľký rýľ. No a ak treba vykopať veľmi hlbokú jamu, k slovu sa dostane aj pásové rýpadlo. Je pritom jasné, že každý nástroj bude mať odlišný dopad na okolitú prírodu. Keďže ekonómovia majú dobré úmysly, neradi ničia vzácne kvety či rúbu stromy. Autori štúdie sa preto riadili nasledovnou filozofiou – konsolidácia by mala v maximálnej miere využívať také príjmové a výdavkové opatrenia, ktoré čo najmenej škodia hospodárskemu rastu, podľa možností neprehlbujú spoločenské nerovnosti a v prípade niektorých krajín znižujú aj vonkajšie zadlženie ekonomiky.

V duchu týchto princípov si trojica ekonómov vybrala nástroje, ktoré ešte nie sú opotrebované. Stav opotrebovania pritom zistila tak, že porovnala mieru ich doterajšieho využitia jednotlivými krajinami. Ak niektorý štát intenzívne využíva daň z príjmu už dnes a rozpočtovú sekeru stále nezakopal, v ďalšej práci mu tento nástroj príliš nepomôže a treba sa obzrieť po alternatívnych opatreniach.

Rovnako autori uvažovali aj o budúcnosti Slovenska. Zistili, že naša rozpočtová sekera je poriadne veľká aj v porovnaní s ostatnými vyspelými krajinami. Aby sme sa jej zbavili, bude preto nutné vykopať pomerne hlbokú jamu. Potrebné úspory v porovnaní s rokom 2012 narátali zhruba na úroveň 3 miliárd EUR do roku 2017 a 5 miliárd EUR dlhodobo, v dnešných cenách. Tento scenár sa v zásade podobá záväzkom, ktoré pre Slovensko vyplývajú z pravidiel Európskej únie.

Autori následne hľadali opatrenia, ktoré nepoškodia najmä ekonomický rast dnes ani v budúcnosti, a ktoré Slovensko využíva v porovnaní s ostatnými krajinami menej. Zistili, že vyše 1 miliardy EUR by sme v najbližšom období – a bez väčších škôd – mohli a mali vyzbierať na daniach z nehnuteľností a iných majetkových daniach. Ďalších 800 miliónov EUR by sme mali usporiť cez nižšie dotácie súkromnému sektoru a environmentálne dane. Zvyšné konsolidačné potreby je podľa nich vhodné financovať cez spoplatnenie služieb, ktoré vláda poskytuje občanom zadarmo ako napríklad školstvo či zdravotníctvo. Napokon, zostávajúce 2 miliardy bude zrejme vo vzdialenejšej budúcnosti nevyhnutné pokryť aj cez škodlivejšie dane z príjmu a spotreby.

Je pozoruhodné, že medzi identifikovanými konsolidačnými opatreniami nefigurujú významnejšie škrty vo výdavkoch. Autori však pri výpočtoch predpokladali, že vláda bude reformovať dôchodkový systém tak, aby sa jeho výdavky v pomere k veľkosti ekonomiky stabilizovali. Navyše, aj výdavky na zdravotníctvo a dlhodobú starostlivosť by podľa nich mali rásť iba miernym tempom. Od takého vývoja sme však zatiaľ ďaleko – ako uvádza aj naša posledná Správa o dlhodobej udržateľnosti verejných financií.

Zakopať rozpočtovú sekeru je teda drina. V prípade štúdie pokrývajúcej veľké množstvo krajín je prirodzené, že sa v nej vyskytnú zjednodušujúce predpoklady a nenájdeme v nej ani do detailov vypracované opatrenia. Ale aj vďaka práci autorského tímu z OECD, nemožno povedať, že by ekonómovia neponúkali návod na to, akým spôsobom sa pustiť do tejto namáhavej práce.

Poznámka: Blog zhŕňa závery výskumnej štúdie ekonómov OECD. Názory vyjadrené v blogu sa preto nie nutne zhodujú s názormi Rady pre rozpočtovú zodpovednosť alebo jej členov a nepredstavujú odporúčanie Rady pre tvorbu politiky na Slovensku.