Nie sme odsúdení na vysokú nezamestnanosť

Ľudia na Slovensku nie sú výnimočne pracovití, no ani výnimočne leniví. Naše reakcie na peňažné podnety sa nijako výrazne nelíšia od reakcií, ktoré pozorujeme na trhu práce vo vyspelých krajinách. Zistili to naši analytici dôkladnou analýzou platových pomerov, individuálnych vlastností a životných podmienok ľudí na Slovensku. Dobrá – a azda najpodstatnejšia – správa znie, že Slovensko nie je odsúdené na vysokú nezamestnanosť. Opatrenia motivujúce pracovať cez finančné benefity, ktoré viedli k vyššej zamestnanosti v iných krajinách, by mali rovnako pôsobiť aj u nás.

Čo zvyšuje pravdepodobnosť, že sa niekto zamestná? Platí, že vzdelanie a predchádzajúce pracovné skúsenosti sú dôležité. To by nemalo byť prekvapujúce. Rovnako ani to, že prácu si nájdeme skôr, ak žijeme v regióne, ktorému sa darí. Čísla zároveň ukázali, že prácu si hľadajú a aj nájdu skôr ľudia, ktorí majú alebo mali rodinu, vlastnia auto či splácajú hypotéku. Ženy s deťmi, študenti a dôchodcovia to majú na trhu práce ťažké. Na druhej strane, do práce sa príliš nehrnú tí, ktorí majú iné príjmy či už z podnikania alebo od štátu v podobe dávok.

Zásadnou otázkou, ktorá ovplyvňuje správanie ľudí na trhu práce, je, či sa im prácu vôbec oplatí hľadať. Komu by sa chcelo ráno vstávať, ak to do rodinného rozpočtu neprinesie takmer nič? Naši analytici vyčíslili práve to – do akej miery očakávané eurá v peňaženke ovplyvňujú ochotu ľudí hľadať si prácu a pravdepodobnosť, že sa následne zamestnajú.

Berúc do úvahy vyššie uvedené faktory, ak má priemerný Slovák šancu zvýšiť si prácou svoj príjem o 10 percent, pravdepodobnosť, že si bude hľadať prácu a aj sa zamestná narastie o zhruba 2,5 percenta. Platí to však aj naopak. Ak sa ľuďom ukrojí z čistého príjmu, ich ochota pracovať slabne. Ľuďom s nižším vzdelaním, ženám a starším stačí aj slabší impulz. Práve na nich by sa preto mohla sústrediť pozornosť politikov. Z porovnania týchto výsledkov so zahraničnými štúdiami mimochodom vyplýva, že priemerný Slovák sa svojím správaním nelíši od priemerného Maďara, ba ani Američana alebo Austrálčana.

Čo teda môžu politici spraviť? Svojimi rozhodnutiami zásadne ovplyvňujú sumu, ktorá človeku zostane na uhradenie účtov, nákup potravín a šiat či šetrenie na vysnívané bývanie. Ovplyvňujú výšku daní a odvodov, výšku sociálnych dávok a to, o koľko z nich ľudia prídu, ak ich príjem po nástupe do zamestnania narastie. To všetko môžu – a mali by – nastaviť v rámci možností štátneho rozpočtu tak, aby nástup do práce znamenal čo najväčšie plus pre individuálne peňaženky.

Takmer nič z uvedeného nie je prevratná myšlienka. A to je na tom to dobré. Nemusíme vymýšľať nič nové. Dôležité však je, že spomínané poznatky sú vyčítané z údajov zozbieraných priamo od ľudí na Slovensku. Práca s dátami je pritom kľúčová – bez nich môžeme len filozofovať alebo sa opierať o anekdoty z bezprostredného okolia. No a bez nich by sme sa mohli naďalej domnievať , že sme odsúdení na neúspech a že musíme vymyslieť unikátny recept na naše problémy. Nie je to tak. Nefilozofujme preto a naopak – pracujme na tom, aby sa pracovať čo najviac oplatilo.