Rast a konsolidácia

Slovensku sa v uplynulom roku podarilo splniť záväzky vyplývajúce z Paktu stability a rastu (PSR). Deficit verejných financií podľa údajov Eurostatu klesol pod 3% z HDP a približne rovnakú hodnotu dostaneme aj keď prvotné číslo očistíme o dočasné vplyvy (tzv. štrukturálne saldo). Európska Komisia preto navrhla ukončiť v prípade Slovenska procedúru nadmerného deficitu (EDP), v ktorej krajinám hrozia vážne finančné sankcie. Nepochybne ide o dobrú správu, ktorá zvyšuje dôveryhodnosť Slovenska na európskej scéne. Otázkou však zostáva ako ďalej vo verejných financiách, aké tempo konsolidácie je optimálne zvoliť na nasledujúce roky aj vo väzbe na ekonomický rast? V tejto súvislosti by som rád ponúkol niekoľko poznámok a myšlienok:
 
Najdôležitejšia je, že cesta nekončí. Slovensko sa zaviazalo tak v rámci PSR ako aj Fiškálneho kompaktu, že bude rýchlo smerovať k približne vyrovnanému rozpočtu (čo v zásade zabezpečí podľa prepočtov RRZ aj dlhodobú udržateľnosť verejných financií). Termín dosiahnutia je rok 2017. Navyše bude potrebné zastabilizovať aj úroveň verejného dlhu na bezpečných úrovniach podľa zákona o rozpočtovej zodpovednosti. Toto všetko si vyžiada ešte významné konsolidačné úsilie nad úrovňou 0,5% z HDP ročne (vrátane volebného roka). Čo vieme urobiť, aby sme minimalizovali dopad na ekonomický rast?
 
Po prvé, štrukturálne opatrenia špecifikované v Národnom programe reforiem alebo v odporúčaniach medzinárodných organizácií by mali byť implementované čo najrýchlejšie. Podnikateľské prostredie, trh práce, školstvo a zdravotníctvo sú oblasti, kde je možné posunúť potenciál slovenskej ekonomiky na vyššie úrovne.
 
Po druhé, z pohľadu rastu je veľmi negatívnou správou nízke čerpanie eurofondov oproti rozpočtu. Napríklad v roku 2013 sa oproti plánom nepodarilo napumpovať do ekonomiky až 1,9 mld. EUR (vrátane spolufinancovania a ďalších vyvolaných prostriedkov). Ide o 2,7 % z HDP, čo v porovnaní s povinnou štrukturálnou konsolidáciou (0,5% z HDP) je veľmi vysoké číslo. Navyše, ak podpriemerné čerpanie bude pokračovať, hrozí, že sa nepodarí vyčerpať všetky alokované prostriedky v rámci tohto programového obdobia. A to aj napriek tomu, že na minutie finančných prostriedkov sme dostali rok navyše.
 
Po tretie, ako ukazujú štúdie OECD, je možné implementovať takú formu konsolidácie, ktorá výrazne znižuje dopad na ekonomický rast (nad rámec faktu, že v malej otvorenej ekonomike majú fiškálne multiplikátory nižšie hodnoty). Zvýšenie daní z nehnuteľností, zníženie sociálnych transferov pre bohatšie vrstvy alebo napríklad efektívnejší výber daní a poskytovanie služieb patria do tejto kategórie. Preto je kľúčové naďalej bojovať proti daňovým únikom, odstraňovať korupciu vo verejnom obstarávaní alebo zvýšiť efektívnosť vynaložených zdrojov zdravotníctve (OECD odhaduje možné úspory na úrovni viac ako 1% z HDP).
 
Po štvrté, netreba zabúdať ani na to, že nesplnenie domácej úlohy v krátkodobom horizonte argumentujúc rastom môže v dlhodobom horizonte viesť k radikálnym škrtom a prepadu ekonomickej výkonnosti. Mnohé periférne krajiny Európy by o tom mohli siahodlho rozprávať.
 
Inak povedané, je možné urobiť veľa preto, aby dilema medzi konsolidáciou a rastom, ktorá existuje na strednodobom horizonte, bola výrazne utlmená. Nezabúdajme, že Pakt stability a rastu zlyhal najmä v dobrých časoch1 a preto, lebo hranica pre deficit na úrovni 3% z HDP bola považovaná za cieľ a nie za maximálne možnú hranicu. Preto bude potrebné pokračovať v dobrej práci a prvýkrát v histórii Slovenska dosiahnuť stav, kedy nebudú presúvané neúmerné finančné bremená na ďalšie generácie. Máme na to.
 

Keď sa pozrieme na prognózy Výboru pre makroekonomické prognózy, definícia „dobrých časov“ sa pomaly napĺňa a teda by sme  mali konsolidovať viac ako benchmark 0,5% z HDP.