Kamarát ministra

Po vystúpení z procedúry nadmerného deficitu sa hlavným cieľom fiškálnej politiky stalo dosiahnutie približne vyrovnaného hospodárenia v roku 2017. RRZ považuje tento zámer síce za ambiciózny, avšak pri súčasnom makroekonomickom scenári za realistický. Vynára sa teda otázka, ako by bolo možné zastabilizovať dobré výsledky do budúcnosti dokončením reformy fiškálneho rámca?

Je málo takých oblastí v ekonómii, kde je široká zhoda o užitočnosti nejakého konceptu. Výdavkové stropy – ak sú vhodne nastavené - sú v súčasnosti považované za užitočného pomocníka pri dodržiavaní konsolidačných sľubov. V prípade Slovenska platí, že prijatím ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti sa vytvorila vzácna politická zhoda na ich zavedení (aj keď bez konkrétneho termínu). Jednoznačnú podporu záväzným výdavkovým limitom na strednodobom horizonte vyjadrili vo forme odporúčaní pre Slovensko aj Európska komisia a najnovšie aj OECD.

Myslím si, že zmeny v domácich a európskych pravidlách priniseli mnoho ohraničení pre ministrov financií a preto aj celkom chápem, že doterajšie priority boli vo vytváraní konsolidačných balíčkov v rámci existujúcich limitov ako v dizajnovaní nových mantinelov. Na strane druhej, blížiace sa parlamentné voľby ponúkajú dobrú príležitosť prichystať konsenzuálny koncept výdavkových stropov pre budúceho ministra financií, či už ľavicového alebo pravicového. Majú totiž mnoho výhod.

Po prvé, ľahko sa dá skontrolovať, či sa splnili. Kým pri štrukturálnom deficite hľadáme Yetiho v hmle, spočítať eurá minuté na výdavky je o dosť jednoduchšie.

Po druhé, pomáhajú šetriť v dobrých časoch. Ak sa ekonomike darí a daní je viac, záväzné výdavkové limity stanovené dopredu nedovoľujú minúť peniaze navyše.

Po tretie, výdavkové stropy sú dobrým kamarátom ministrov financií. Kým teraz je tlak na nich, aby našli peniaze a všetci ministri sú proti jednému, pri výdavkových stropoch je to boj medzi ministrami. Potom naozaj treba rozhodnúť, čo je skutočná priorita v rámci daného objemu zdrojov.

Napriek výhodám, nie je jedno, akým spôsobom sú výdavkové stropy stanovené. Tu by som rád načrtol niekoľko základných princípov, ktoré si myslím, že sú kľúčové pri zavádzaní inteligentných výdavkových limitov:

  • Apolitickosť – aby nedochádzalo k obmedzovaniu ľavicových návrhov, stropy musia zohľadňovať opatrenia na príjmovej strane (podobne ako je tomu aj v prípade EÚ)
  • Záväznosť – nemali by byť trhacím kalendárom pri každoročnom prerokovaní rozpočtov. Aj preto EÚ a OECD zdôrazňujú záväznosť na strednodobom horizonte. Samozrejme dobre definované únikové klauzuly by nemali chýbať.
  • Previazanosť so základnými cieľmi – ich stanovenie by preto malo ideálne vychádzať z vládnych cieľov ohľadom dlhodobej udržateľnosti alebo štrukturálneho salda.
  • Výnimky – nemá zmysel limitovať napríklad spolufinancovanie EÚ fondov, podporu v nezamestnanosti alebo úrokové náklady štátneho dlhu.
  • Len agregátne ohraničenie – zákon by nemal mať ambíciu stanoviť limity na rôzne výdavky, ale len jeden strop na všetky výdavkové tituly spolu. Samozrejme vláda má v kompetencii „rozmeniť tieto stropy na drobné“ a sledovať, kde sa to rešpektovalo a kde nie.
  • Transparentnosť – nezávislá fiškálna autorita by mala vyhodnocovať, či spĺňajú predošlé princípy a či nedochádza k ich obchádzaniu.

Myslím si, že do konca volebného obdobia je ešte dosť času, aby sa zrodil návrh, ktorý na jednej strane vyhovuje jednotlivým politickým stranám, ako aj predstavám medzinárodných inštitúcií. Budúci ministri financií by za to boli určite vďační.