Fiškálna elita v Bratislave I.

Pre ekonómov (ale ľahkou formou)

Finančná kríza a jej následky priniesli množstvo nových výziev pre tvorcov hospodárskej politiky. Nekonvenčná menová politika, reštrukturalizácia štátneho dlhu, makro-prudenciálna politika alebo napríklad trvalá stagnácia sú koncepty, ktoré sme na vyspelom Západe považovali pred rokom 2008 za exotické. Dokonca nie som si istý, či sa dodnes podarilo k nim nájsť uspokojivé ekvivalenty v slovenskom jazyku. Niet divu, že tak centrálni bankári, ako aj ministri financií, museli často improvizovať a učiť sa za pochodu a z vlastných chýb. Bohužiaľ, aj výsledky tomu nasvedčujú: niektoré zásahy boli úspešné, kým iné znamenali len odďaľovanie skutočných riešení. V Rade pre rozpočtovú zodpovednosť sme mali pocit, že je čas pozrieť sa do spätného zrkadla a zhrnúť najdôležitejšie ponaučenia z krízy pre fiškálnu politiku. Pozvali sme medzinárodne uznávaných ekonómov, aby na konferencii prezentovali svoje myšlienky v troch oblastiach: teória, inštitucionálny rámec a fiškálna politika. Tento blog (v troch pokračovaniach) je súkromným, a celkom isto aj subjektívnym, zhrnutím toho, čo na konferencii odznelo.

Začnem hneď zostra tým, že už samotná definícia fiškálnej politiky je problematická! Nejak sa nám kapitoly o fiškálnej a menovej politike prekrývajú v poslednom období. Zaujímavú prednášku na túto tému mal Athanasios Orphanides z MIT. Pred stáročiami by takéto zistenie nikoho nevzrušovalo. Veď tak Bank of England ako aj Banque de France vznikli práve preto, aby financovali anglického kráľa resp. Napoleona. Lenže koncom dvadsiateho storočia prišla „tichá revolúcia“ a s ňou aj oddelenie spální: centrálne banky sa stali nezávislými s jasným cieľom a dobre definovanými nástrojmi. Separácia bola možná z toho dôvodu, že redistribučné vplyvy (ktoré sú pre politikov dôležité!) sú pri cielení inflácie na nízkych úrovniach minimálne (počas štandardného hospodárskeho cyklu). Lenže neštandardné operácie – masívne nákupy aktív, záchrana trhov, či inštitúcií – už môžu mať svojich jasných víťazov alebo vyvolených. Napríklad, keď FED nakúpila dlhy spojené s hypotékami, tak v zásade poskytla dotáciu stavebníctvu. ECB na druhej strane mohla preferovať niektoré krajiny pred inými.1 Orphanides argumentuje, že operácie s významným distribučným vplyvom sú vlastne fiškálnou záležitosťou a nemali by byť prijímané technokratmi na ad-hoc báze. V zásade vidí dve cesty: buď sa obmedzí priestor pre takéto rozhodovanie centrálnych bánk dopredu stanovenými pravidlami alebo sa tie budú musieť rozlúčiť so svojou nezávislosťou.

Základy predkrízového konsenzu o deľbe práce medzi fiškálnou a menovou politikou sa trasú aj z iného dôvodu. Doteraz bolo nepísanýmpravidlom, že najlepším nástrojom na vyhladzovanie makroekonomických nerovnováh je menová politika. Fiškálna politika by sa nemala snažiť o aktívne riadenie hospodárskych cyklov. Inak povedané, diskrecionárna politika bola odsunutá do úzadia (aspoň v akademickej debate). Kríza však premiešala karty a aktívna fiškálna politika sa opäť dostala do svetla reflektorov. Richard Koo, šéfekonóm Nomury a znalec dlhoročnej japonskej stagnácie, varoval pred podobným scenárom v Európe. Jeho recept, ktorý vyvolal veľa zaujímavej diskusie, je veľmi jednoduchý. Ak máme hlbokú recesiu zapríčinenú finančnou krízou a nedostatkom domácností a firiem ochotných si požičiavať pri takmer nulových úrokových sadzbách, štát musí vyššími deficitmi nahradiť dieru v agregátnom dopyte. Podľa neho sa netreba báť ani rapídneho nárastu verejného dlhu, nakoľko pri mohutných úsporách v súkromnom sektore zostanú náklady na štátne dlhopisy nízke. Predovšetkým v krajinách s vlastnou menovou politikou. Inak povedané, Koo je zástancom trvalých fiškálnych stimulov v obdobiach masívneho nárastu súkromných úspor.

Aktívnu fiškálnu politiku rozoberali aj ďalší dvaja prednášajúci, avšak trochu z iného pohľadu. Christian Kastrop, riaditeľ divízie z OECD, rozprával o konsolidačných stratégiách. Niektoré krajiny sú trhmi donútené dať svoje verejné financie do poriadku už teraz, iných to čaká neskôr. Najmä v eurozóne vidieť, že mnohé štáty budú potrebovať postupne znižovať svoje zadlženie (aj vo väzbe na očakávané starnutie populácie). OECD odporúča komplexnú stratégiu. Každá krajina by mala starostlivo zvážiť, aké inštrumenty použije. Rôzne nástroje majú totiž odlišné vplyvy na: krátkodobý hospodársky rast, dlhodobý rastový potenciál ekonomiky a rozdelenie príjmov. Pri použití rovnakých váh pre tieto tri ciele vychádza, že najmenej „škodlivými“ možnosťami konsolidácie sú: nižšie dotácie, úspory v penziách a vyššie dane z nehnuteľností. Kastrop však zdôraznil, že veľmi často by postačovala vyššia kvalita verejných financií: napríklad zvýšenie efektívnosti výberu daní alebo poskytovania úkonov v zdravotníctve. Slovensko na jeho grafe malo značné rezervy.

Fabrizio Coricelli z Paris School of Economics poukázal na dôležité obmedzenie pre tvorcov fiškálnej politiky: ustavične klesajúci kus koláča, o ktorom môžu politici efektívne rozhodovať. Inak povedané, aj keby sme sa rozhodli pre aktívnejšiu fiškálnu politiku, až príliš veľa výdavkových titulov je už dopredu známych (penzie, sociálne dávky, niektoré investície, atď.). Je to problém aj z hľadiska medzigeneračnej spravodlivosti, nakoľko predchádzajúce generácie týmto spôsobom výrazne obmedzujú priestor pre manévrovanie pre budúce populačné ročníky. Len dodávam, že Gene Steuerle vo svojej zaujímavej knihe o tomto probléme hovorí ako o „vládnutí mŕtvych“ (Dead Men Ruling).

Pokračovanie nabudúce...




1 „Máme menovú politiku, ktorá je príliš reštriktívna pre Nemecko.“ – vyhlásil v decembri 2014 vysoký predstaviteľ ECB.