Fiškálna elita v Bratislave II.

Pre ekonómov (ale ľahkou formou)


Jednu z najzaujímavejších prednášok konferencie mal Eric Leeper z Indiana University. Vymenoval veľa dôvodov, prečo je fiškálna analýza „sakramentsky“ ťažká (niežeby to pre nás, fiškálnych ekonómov, bola veľmi prekvapivá informácia). Za najvážnejšie komplikácie považuje: ďalekosiahle následky fiškálnej politiky nad rámec hospodárskeho cyklu, veľa možných inštrumentov (rôzne dane a typy výdavkov), interakciu medzi menovými a fiškálnymi režimami alebo napríklad veľký vplyv politických faktorov. Z jeho pohľadu prináša koncept „fiškálneho limitu“ zaujímavú alternatívu ako odstrániť mnohé slabiny súčasných analýz pomocou jedného koherentného konceptu. Pri odhadovaní fiškálneho limitu je potrebné vziať do úvahy okrem očakávaní súkromného sektora aj demografický vývoj, politicko-ekonomické faktory alebo napríklad charakter šokov v ekonomike. Aplikácia na Slovensko je tu.

Celkom zaujímavá debata sa rozprúdila aj pri otázke fiškálnych základov eurozóny. Charles Wyplosz zo ženevskej Graduate Institute navrhoval stratégiu „návrat ku koreňom“. Pakt stability a rastu (SGP) podľa neho nikdy nebude fungovať a viac fiškálnej integrácie nemá šancu získať dostatočnú voličskú podporu. Preto treba pracovať namiesto grandióznych plánov na správnych motiváciách dodržiavať fiškálnu disciplínu. Každá krajina by mala byť fiškálne zodpovednou vo vlastnom záujme. Náklady nedisciplinovanosti preto musia byť veľké a dopredu jasné. Klauzula „nemožnosti záchrany“ (no bail-out) musí byť pevná. Len tak je možné obmedziť morálny hazard tak pre dlžníkov ako aj pre veriteľov. Fiškálna disciplína by sa mala opäť stať národnou záležitosťou, najlepšie formou ústavných fiškálnych pravidiel a kompetentných fiškálnych rád. Európska centrálna banka by mala prestať nakupovať národné dlhopisy a sústrediť sa len na dodávanie likvidity pre banky v prípade problémov. Banková únia je nutnou podmienkou budúceho úspechu eura, no podľa Wyplosza nie v súčasnej, málo efektívnej, verzii.

Ódor a Kiss sa sústredili len na otázku optimálneho nastavenia európskeho fiškálneho rámca. Podobne ako Wyplosz, navrhujú decentralizovaný systém zabezpečenia rozpočtovej disciplíny, ktorý by lepšie zohľadňoval teoretické poznatky, synergie medzi fiškálnymi pravidlami a inštitúciami a bol by viac kompatibilný s ostatnými piliermi menovej únie. Ich návrh má pyramídovú štruktúru, ktorá stojí a padá na úspechu dokončenia bankovej únie a ex ante rezolučných mechanizmoch pre krajiny s neudržateľnou úrovňou dlhu. Pyramída má tri národné a tri európske úrovne. Každá krajina by si mala zvoliť pre seba optimálny mix indikátorov, fiškálnych pravidiel a nezávislých inštitúcií. Kým by krajina neznamenala riziko pre ďalších členov eurozóny, mohla by voľne a suverénne fungovať bez podrobnej kontroly Bruselu. Len v prípade nezodpovedného hospodárenia by stratila časť svojej fiškálnej suverenity. Model Ódora a Kissa predpokladá, že európska úroveň by stanovila legislatívne minimálne štandardy pre lokálne fiškálne rámce, namiesto SGP by prijala jednoduché pravidlá nad ktorými by dozerala nezávislá európska fiškálna rada.

Profesori Michael Bordo (Rutgers University) a Harold James (Princeton University) zašli ďalej a navrhli čiastočnú fiškalizáciu eurozóny pri otázkach spoločného záujmu. Poukázali na to, že USA trvalo vyše sto rokov, kým vytvorili skutočnú fiškálnu úniu. Celková úroveň federálneho rozpočtu presiahla úroveň 3% z HDP až v polovici minulého storočia (Európa má teraz 1% z HDP). Preto Bordo a James sú skôr zástancami fiškalizácie tam, kde sú veľmi dobré argumenty v prospech spoločného postupu. Medzi ich návrhmi nájdeme: bankovú úniu, úniu na kapitálovom trhu, spoločný systém sociálneho poistenia, energetickú úniu, vojenskú úniu alebo napríklad spoločný postup v otázkach migrantov. Zaujímavosťou ich návrhu je, že preferujú presadzovanie týchto zmien ako balík, čo má podľa nich väčšiu šancu na úspech ako „salámová metóda“.

George Kopits z Woodrow Wilson Center sa pozrel na manažovanie eurokrízy z fiškálneho pohľadu. Nie je prekvapením, že našiel niekoľko chýb, ktorých sa tak Brusel ako aj členské štáty dopustili v predkrízovom období. Medzi najdôležitejšie patria: ignorovanie externých nerovnováh, „prejedenie“ rozpočtových úspor z nižších úrokov, uvoľnená fiškálna politika v dobrých časoch, nedostatočná diferenciácia dlhopisov členských štátov zo strany ECB alebo napríklad absencia dopredu stanovených rezolučných mechanizmov. Kopits navrhuje, aby Brusel v budúcnosti zohrával väčšiu stabilizačnú úlohu, čo bude možné len v prípade posilnenia fiškálnej únie.


Pokračovanie nabudúce...