Daňové „priznanie“

Poznáte ten vtip, keď sa ekonóma na skúške spýtajú, koľko je dva plus dva? Jeho odpoveď znie: a koľko chcete, aby to vyšlo? Humorista Will Rogers raz povedal, že daň z príjmu spravila klamárov z viac Američanov ako golf. Zdanlivo nesúvisiace prvé dve úvodné vety blogu sa dostanú do iného svetla, keď k nim pridáme daňové licencie. Tie boli na Slovensku len nedávno zavedené a podľa programového vyhlásenia vlády budú čochvíľa zrušené1.

Málokto platí dane rád a so širokým úsmevom na tvári. Platí to nielen pre „schránkárov“ z Cypru a Bahám, ktorí nechcú okrádať vlastnú rodinu, ale je to asi celospoločenský fenomén. Pri slabej efektivite verejných služieb v medzinárodnej konkurencii sa tomu nemôžeme čudovať. Otázkou je, ako ľahko je možné znižovať výšku dane, ktorú musíme platiť? Pre väčšinu zamestnancov je to problém. Aj tu sa síce nájdu prípady, kedy je plat oficiálne vyplácaný na úrovni minimálnej mzdy a zvyšok v hotovosti, ale je to skôr rozhodnutie firmy než zamestnanca (vyhýbanie sa odvodovým povinnostiam). Ako je to ale v prípade menších firiem? Je celkom bežné si založiť eseročku  a skúsiť tak znižovať svoje daňovo-odvodové povinnosti. Je to ale ľahké? Zavedenie daňových licencií nám poskytuje zaujímavý pohľad (viac v komentári).

Daňové priznanie právnických osôb posledné dva roky podáva približne 220 tisíc firiem. Veľká časť z nich (62% v roku 2013) mala nulovú daňovú povinnosť. V roku 2014 sa do kladnej daňovej povinnosti prehuplo takmer 30 tisíc z nich. Super, keď sa podnikateľom darí. Ako však vidno z nasledujúceho obrázku, nejde celkom o všeobecné zlepšenie ekonomického prostredia, ale o divné zgrupovanie okolo nejakých magických čísel. Čo je zvláštneho na 480 a 960 eurách daňovej povinnosti, že sa pri nich zrazu objavilo neštandardne veľa firiem? Odpoveď je: daňové licencie. Kým firma v roku 2013 mala motiváciu vykazovať nulovú daňovú povinnosť, v roku 2014 už musela platiť minimálne daň na úrovni licencie a tak už nebola motivácia navyšovať náklady a znižovať oficiálne príjmy taká vysoká.

Graf 1: Rozdelenie daňovej povinnosti (okrem daňovníkov s nulovou daňou)



Čo z toho vyplýva? Výsledky naznačujú, že medzi skutočnými výsledkami firmy a oficiálne vykázaným hospodárením - minimálne u časti daňovníkov (cca. 30 tisíc firiem) - neexistuje veľmi silná väzba. Pre veľa subjektov zjavne nie je problém vykázať akúkoľvek daňovú povinnosť medzi nulou a pár tisíc eurami. Zaujímavé však je, že zmenou svojho správania sa k tomu de facto „priznali“.2

Teraz k druhej stránke veci. Samozrejme platí aj to, že pre mnohé firmy môžu licencie znamenať problémy v objektívne neúspešných rokoch. Stále je takmer 73 tisíc takých firiem, čo mali daňovú povinnosť nulovú, ale napriek tomu museli zaplatiť licencie (nie je možné povedať, u koľkých subjektov ide o optimalizáciu a v ktorých prípadoch je to dôsledok reálne nízkej ziskovosti3).

Skúsenosti z roku 2014 teda môžeme zhrnúť nasledovne:

  • Vzhľadom na dodatočné náklady, mnohé firmy zanikli a nové vznikali v menšom počte (je obtiažne povedať, koľko z toho sú nečinné subjekty a tie právnické osoby, ktoré by slúžili len na daňovo-odvodovú optimalizáciu).
  • Približne 30 tisíc firiem zmenilo svoje správanie a zrazu vykázalo daňovú povinnosť v blízkosti hodnoty licencie.
  • Od 113 tisíc firiem štát inkasoval hodnotu licencie 82 mil. EUR nad rámec vykázanej daňovej povinnosti,
  • Od 74 tisíc firiem štát dostal daň vyššiu ako hodnotu licencie.

Graf 2: Medziročná zmena počtu daňovníkov – noví vs. zrušení

 


1 Tento blog nehodnotí, či bolo zavedenie alebo zrušenie licencií dobrým krokom, len poukazuje na niektoré zaujímavé efekty tohto opatrenia.
2 Z pohľadu daňových kontrol sú teda viac v „bezpečí“ tí, ktorí aj naďalej znižovali daňovú povinnosť až k nule.
3 V tejto súvislosti by pomohlo spárovanie výsledkov hospodárenia s tržbami.