Medzi Berlínom a Parížom

Medzi Berlínom a Parížom

najmä pre ekonómov

Pôvodne som chcel písať o reforme európskeho fiškálneho rámca, ktorú už dlhodobo presadzujem (v rámci mojich skromných možností). Najnovšie sa moje návrhy objavili v e-knihe VoxEU. Namiesto marketingu vlastnej práce som sa však rozhodol, že radšej predstavím zaujímavú štúdiu nezávislých nemeckých a francúzskych ekonómov1 o tom, čo má eurozóna urobiť, aby bola dlhodobo úspešná. Jednak sú to oveľa dôležitejšie figúrky vo veľkej šachovej partii a na strane druhej - ako uvidíte - veľké rozdiely medzi mojimi a ich návrhmi nie sú.

Autori naznačujú, že situácia v eurozóne je síce v súčasnosti pokojná, jednotná mena však ešte ani zďaleka nemá stabilné inštitucionálne základy. Ak sa to nezmení, ďalšia vážnejšia kríza môže byť pre euro osudnou. Pracovať treba na dvoch frontoch: na zabezpečení trhovej disciplíny a na vybudovaní mechanizmov na zdieľanie niektorých rizík. Tieto dva piliere by sa pritom mali navzájom dopĺňať, a nie medzi sebou súperiť (čo je celkom ťažká úloha). Predsa potrebujeme nástroje tak na predchádzanie kríz, ako aj na zmiernenie ich následkov.

Nemeckí a francúzski ekonómovia navrhujú reformy v troch oblastiach: finančný sektor, fiškálna architektúra a inštitucionálne základy.

Vo finančnom sektore by mali byť prioritou zníženie rizík v bankovom sektore a integrácia finančných trhov v eurozóne. Ešte stále sú krajiny, kde je vysoký podiel zlyhaných úverov a len veľmi málo sa urobilo na prelomenie začarovaného kruhu medzi finančnými a fiškálnymi rizikami. Treba eliminovať sklony bánk, držať v portfóliu veľký podiel dlhopisov vlastného štátu. Banková únia by mala byť čím skôr dokončená. K tomu je potrebné zlepšiť mechanizmy na riešenie krízových situácií (bail-in), ako aj vytvorenie jednotného mechanizmu na ochranu vkladov. Zároveň by bolo žiaduce zrýchliť prípravy na vytvorenie únie kapitálových trhov, aby sa postupne znížila závislosť financovania firiem na bankovom sektore.

Vo fiškálnej oblasti volajú autori po reforme európskych fiškálnych pravidiel. Preferujú zavedenie výdavkových limitov spolu s cieľmi pre trajektóriu dlhu. Zároveň by bolo dobré, keby tieto mechanizmy boli monitorované národnými nezávislými fiškálnymi inštitúciami a európskou fiškálnou radou. Významnou prioritou by malo byť aj zvýšenie kredibility klauzuly o nemožnosti záchrany nesolventného členského štátu (no bail-out). Jednou z možností je podmieňovať prístup k finančnej pomoci reštrukturalizáciou dlhu. Zároveň však netreba zabúdať ani na potreby stabilizácie, a preto autori navrhujú dva nástroje na zdieľanie rizík: centrálne „zaistenie“ v nezamestnanosti (financované odvodmi participujúcich krajín) a možnosť čerpať úvery z eurovalu na preklenutie obdobia s negatívnymi šokmi. Obidva nástroje by mohli čerpať len krajiny, ktoré dodržujú fiškálne pravidlá a odporúčania Rady. Autori navrhujú aj vytvorenie bezpečného európskeho aktíva pomocou diverzifikácie a ďalšej sekuritizácie.

Čo sa týka inštitucionálnych základov, štúdia navrhuje rozdeliť monitorovacie a rozhodovacie funkcie. Buď vytvorením skutočne nezávislého monitorovacieho orgánu (v rámci Európskej fiškálnej rady alebo ESM) alebo vo vnútri Európskej komisie. Zároveň je kľúčové, aby krízové mechanizmy boli odizolované od politického vplyvu. Najlepšie posilnením právomocí eurovalu alebo nástupníckej inštitúcie (Európsky menový fond).

Osobne si myslím, že aj keď do bodky nesúhlasím so všetkými návrhmi, v hrubých rysoch ide štúdia tým správnym smerom. Nenaháňa totiž nerealistické sny, ale riešenia navrhuje vzhľadom na súčasnú politickú realitu. Pre porovnanie, nižšie sú prekopírované dve schémy z mojej kapitoly v e-knihe VoxEU.
 

 

 


1) Čo sa považuje za raritu, keďže Francúzsko a Nemecko majú často veľmi odlišný pohľad na ekonomické otázky.