Bruselský „kanón“
Hráčom snookeru sústredeným na viacero cieľov je dnes Európska komisia (EK). Cez Procedúru nadmerného deficitu – čiže akýsi bič Paktu stability a rastu – chce členské štáty vrátiť na cestu zdravých verejných financií. Zároveň – v čase, keď sú úrokové sadzby de facto na nule, bankový sektor stále chorľavý a možnosti menovej politiky pomôcť ekonomikám v recesii sú tak tiež prakticky nulové – chce reštartovať motory národného hospodárstva členských krajín. Chce tak urobiť cez mierne uvoľnenie fiškálnej uzdy a výmenou za prísľub budúcich opatrení. V neposlednom rade EK musí pamätať na fakt, že kondícii jednotlivých ekonomík – aj únie ako celku, keďže sme prepletení obchodne i finančne – by prospela vhodná koordinácia hospodárskych politík. Preto sa cez odporúčania v rámci spomínanej procedúry snaží riešiť aj problematické nerovnováhy medzi krajinami. Platí však, že Procedúra nadmerného deficitu – de facto jediný účinný nástroj v rukách Komisie – mal a má iba jeden cieľ, a to predísť nadmernému zadlžovaniu krajín.
Nedávno publikované odporúčania EK naznačujú, že bruselskí technokrati hrajú spomínaný kanón – inými slovami, snažia sa skĺbiť viacero ambícií, ale majú len jedno tágo, jednu bielu guľu a jeden pokus. A hoci ide o skúsených hráčov, riziká sú zjavné. Bola by chyba stratiť z obzoru fakt, že Procedúra nadmerného deficitu je nástroj rozpočtovej disciplíny. Zabudnúť na jeho primárny cieľ totiž znamená, že únia môže skončiť bez vytúženého rastu, bez sľúbených reforiem i bez lepšej koordinácie politík, no zato s väčšími dlhmi. To už by sa pomyselného tága chopili finančné trhy a nekompromisne začali čistiť stôl od neporiadku, ktorý spôsobila chybne rozohraná partia, teda chybné politiky v tomto prípade Bruselu.
Výsledok hry netreba ponechať len na zručnosti a šťastie bruselských úradníkov, ale pomôcť by sme im mohli lepšou výbavou. Veľa sa už povedalo o potrebe prelomiť začarovaný kruh dlhov – v bankovom sektore i vo verejnom na národnej úrovni. Je načase spoločne konať a vyčistiť európsky bankový sektor, aby mohol riadne fungovať a podporiť oživenie hospodárstva. Spoločný rozpočet EÚ by sme mali zmodernizovať pre dnešné potreby a dať mu aj explicitne stabilizačnú úlohu v čase krízy. Mohol by napríklad dôraznejšie pomáhať nezamestnaným cez podporu cezhraničnej mobility a vzdelávania, financovanie infraštruktúry, a za istých podmienok aj cez priamu finančnú dávku. Dobrá je úvaha o pôžičkovej schéme, ktorá by za jasných pravidiel – podobne ako úvery Svetovej banky – financovala dočasné náklady zásadných reforiem napríklad v oblasti dôchodkov. Tieto nástroje by EK uľahčili používanie Paktu stability a rastu na jeho prvotný účel, sprehľadnili by jej vlastné odporúčania i rozhodovanie vo fiškálnej politike. Nie je totiž v nikoho záujme rezignovať na dobré ciele a tobôž nie vedome pristupovať k životnej úrovni Európanov ako k riskantnému ťahu, počas ktorého kanón môže vypáliť úplne inak, ako sme zamýšľali.