Opatrenia verejnej politiky je potrebné pred ich zavedením testovať

Opatrenia verejnej politiky je potrebné pred ich zavedením testovať Anetta Čaplánová
členka Rady pre rozpočtovú zodpovednosť

Nobelovu cenu za ekonómiu, presnejšie Cenu švédskej ríšskej banky za ekonomické vedy na pamiatku Alfreda Nobela, za rok 2019 získali Abhijit Banerjee, Esther Duflo a Michael Kremer. Esther Duflo, francúzska ekonómka z MIT, kde spolu so svojím kolegom a manželom Abhijitom Banerjeem pôsobí, je len druhou ženou, ktorej bola počas viac ako päťdesiatročnej histórie táto cena udelená a vo veku 46 rokov je jej najmladšou laureátkou vôbec. Nobelova cena bola týmto ekonómom udelená za využitie experimentálneho prístupu pri skúmaní spôsobov zmiernenia globálnej chudoby. Ukázali, že namiesto uplatnenia makroekonomického prístupu a kladenia si veľkých (a často veľmi všeobecných) otázok, je možné konkrétne výsledky dosiahnuť položením si menších a presnejších otázok a odpovedať na ne s využitím dobre pripravených experimentálnych intervencií uskutočnených medzi tými, ktorých sa dané problémy najviac dotýkajú.1 Implikácie výskumu Banerjeeho, Duflo a Kremera však nie sú relevantné len pre rozvíjajúce sa krajiny. Ich metodologické prístupy a implikácie výsledkov ich štúdií sú odkazom aj pre formulovanie opatrení verejnej politiky v rozvinutých krajinách.

Metóda riadeného kontrolovaného experimentu sa využíva v medicíne na to, aby sa zistilo, ktoré lieky a terapie sú účinné. Banerjee, Duflo a Kremer aplikujú túto metódu v spoločenských vedách, keď v rozvíjajúcich sa krajinách empiricky testujú, ktoré nástroje verejnej politiky sú účinné, ktoré nie a z akých dôvodov. Intervencia sa uskutočňuje v jednej skupine, pričom výsledky v druhej, kontrolnej, skupine umožňujú identifikovať dopady uskutočnenej intervencie. Na základe svojho výskumu potom formulujú závery, ktoré sa často líšia od výsledkov výskumov využívajúcich zaužívané metódy.

Tradične sa ekonómovia skúmajúci problémy rozvíjajúcich sa krajín zameriavajú na tieto krajiny a ich hospodársku politiku ako celok. Dlhé roky do týchto krajín plynula rozvojová pomoc, ktorá nebola dostatočne adresná a jej dopady a vplyv preto väčšinou nebolo možné jednoznačne identifikovať. Kremer, ako jeden z prvých, dezagregoval tradičný makroekonomický prístup na úroveň jednotlivých návrhov opatrení, aby následne preskúmal, ktoré z nich fungujú a ktoré nie.

V polovici 90-tych rokov napr. spolu s kolegami využil experimentálne metódy na to, aby otestoval účinnosť alternatívnych intervencií, ktoré by mohli viesť k zlepšeniu študijných výsledkov detí v školách v západnej Keni. Zistili, že nedostatok finančných zdrojov nebol primárnym dôvodom zlých výsledkov škôl a žiakov. Napr. s výnimkou najlepších študentov neovplyvnila dostupnosť učebníc významne výsledky žiakov v testoch. Negatívny vplyv na ne však mala nedostatočná podpora žiakov zo strany učiteľov a nedostatočná zodpovednosť učiteľov za dosahované výsledky. Poukázali tiež na to, že školské osnovy v Keni, podobne ako v iných rozvíjajúcich sa krajinách, majú tendenciu byť zamerané na najlepších študentov, pričom existujúci centralizovaný školský systém nezohľadňuje heterogenitu žiakov a ich rozdielnu predchádzajúcu prípravu.2 Na tieto zistenia nadviazali Duflo a Banarjee s kolegami, ktorí s využitím experimentálnych metód v Indii ukázali, že zamestnanie učiteľov-asistentov, ktorí pomáhali zaostávajúcim žiakom, viedlo k zlepšeniu študijných výsledkov týchto žiakov.3

Úspešný bol tiež ich vakcinačný program zameraný na deti v Indii, keď využitie materiálnych stimulov pre matky (vo forme jedného kilogramu šošovice za jednu vakcináciu) viedlo k výraznému nárastu podielu zaočkovaných detí. Na základe skúseností z uskutočnených experimentov zdôrazňujú, že ak má byť opatrenie/intervencia účinné, musí byť jednoduché a využívať stimuly.

Banerjee s kolegami skúmali tiež dopady peňažných transferov na správanie ich prijímateľov. Transfery sa využívajú nielen v rozvíjajúcich sa, ale aj v rozvinutých krajinách, a s tým, ako krajina ekonomicky rastie, má tendenciu rásť aj podiel transferov na HDP. V literatúre sa často poukazuje na to, že štedré výdavkové programy znižujú záujem ľudí pracovať a vytvárajú vrstvu „lenivých chudobných“. Na základe analýzy siedmich vládnych hotovostných výdavkových programov však títo ekonómovia nenašli dôkaz o systematickom vplyve týchto programov na postoj k práci u mužov ani u žien. Podľa ich názoru výdavkové programy môžu slúžiť ako efektívny nástroj na riešenie problému chudoby a nerovnosti.4 Závery ich výskumu nepotvrdili predpoklad, že tzv. základný dôchodok zníži motívy ľudí k práci.

Ako hovorí Esther Duflo,5 je čas na zmenu prístupov k verejnej politike. Predtým, ako boli v Británii vybudované kanály, tovar sa prepravoval na koňoch. Vybudovanie kanálov viedlo k tomu, že ten istý človek s tým istým koňom mohol za rovnaký čas prepraviť desaťkrát viac nákladu. Mal sa v nových podmienkach tovar naďalej prepravovať po súši? Ak by tak robili, bránili by pokroku. V súčasnosti sa v oblasti technológií vynakladá veľa času na experimentovanie, dolaďovanie a dosiahnutie najlacnejšieho možného riešenia. Zmeny v technológii a poznaní vytvorili priestor aj pre nové formy realizácie verejných politík.

Poznatky z výskumu tohtoročných laureátov Nobelovej ceny sú relevantné aj pre design verejných politík na Slovensku, napr. v oblasti vzdelávania, zdravotníctva a sociálnej politiky. Ich skúsenosti tiež ukazujú, že využitie pilotných intervencií a otestovanie navrhovaných opatrení pred ich prijatím môže výrazne zvýšiť účinnosť verejných politík v týchto oblastiach. Nie je preto namieste, aby sme aj na Slovensku nezohľadnili dosiahnutý pokrok v poznaní a opatrenia verejných politík formulovali tradičnými a preukázateľne menej efektívnymi spôsobmi.

 


  1. https://www.nobelprize.org/prizes/economic-sciences/2019/press-release/
  2. Glewwe, P., Kremer, M. and Moulin, S., 2009. Many children left behind? Textbooks and test scores in Kenya. American Economic Journal: Applied Economics, 1(1), pp.112-35.
  3. Banerjee, A.V., Cole, S., Duflo, E. and Linden, L., 2007. Remedying education: Evidence from two randomized experiments in India. The Quarterly Journal of Economics, 122(3), pp.1235-1264.
  4. Banerjee, A.V., Hanna, R., Kreindler, G.E. and Olken, B.A., 2017. Debunking the stereotype of the lazy welfare recipient: Evidence from cash transfer programs. The World Bank Research Observer, 32(2), pp.155-184.
  5. https://www.ted.com/talks/esther_duflo_social_experiments_to_fight_poverty/transcript?language=en